Niečo o filozofií môjho chovu:

PREČO REGISTER

Naše šteniatka sú zapísané v Registry SPKP (FCI) - je to z dôvodu, že moja zakladateľka chovu Queenie pochádza z klubu, ktorý nie je členom FCI (ktorý má ale veľmi prísne chovné podmienky, povinné zdravotné vyšetrenia, bonitáciu robenú komisiou troch odborníkov - dlhoročných chovateľov plemena (klub má na to k dispozícií asi 9 takýchto špecialistov), DNA testy a uznáva len výstavy posúdené rozhodcami-špecialistami na toto plemeno). Taktiež zvyknem kryť takýmito psami, ktoré sú veľmi kvalitné, spĺňajú štandard často do oveľa vyššej miery ako šampióni zapísaní v plemenných knihách FCI, a preto register tak skoro neplánujem opustiť. Ich rodokmeň je úplný a známy väčšinou viac ako do 7 generácie, pozostáva výlučne z kvalitných jedincov - britských pracovných teriérov. Obmedzenie pre psa z registra je len to, že nemôže získať titul Interchampion. Pre mňa ako chovateľa je oveľa dôležitejšie zostať verným štandardu, ako tituly od rozhodcov-allrounderov, ktorí štandard tohto plemena často nepoznajú, a preto tento titul veľmi rada oželiem.

MOJE PODMIENKY CHOVNOSTI

• Na uskutočnenie vrhu mi nestačí, aby chovné jedince splnili len základné podmienky na uchovnenie na Slovensku. Okrem obligátnej výstavy a podmienkam chovnosti v SKChTAF budúci rodičia šteniatok musia:
• Absolvovať všetky dostupné zdravotné vyšetrenia s negatívnym výsledkom: luxáciu patel, dedičné očné vady, audiometrické vyšetrenie (musia byť obojstranne počujúci) a DNA test na primárnu luxáciu očnej šošovky (partnerov potom vyberiem tak aby sa nemohli narodiť PLL postihnuté šteniatka).
• Spraví sa DNA profil a vzorky krvy sa archivovujú v Nemecku v Labokline. Na požiadanie nie je problém overiť paternitu u šteniatka.
• Mať rodokmeň skladajúci sa z kvalitných jedincov, aby bola čo najvyššia pravdepodobnosť, že svoje pozitívne vlastnosti predajú ďalej na potomstvo. Na chov nepoužívam psy, ktoré majú v rodokmeni známych prenášačov dedičnej ataxie, predkov s luxáciou patel a tiež sa vyhýbam istým líniám kde sú príbuzenskou plemenitbou upevnené veľmi závažné, často s životom nezlúčiteľné geneticky podmienené vady.
• Mať typickú čulú veselú povahu, nebyť bojazlivé ani prehnane agresívne, musí sa s nimi dobre pracovať a je vítané, ak majú poľovné skúšky, prípadne sú využívané na brlohárenie v praxi.
• Mojou snahou je zachovať plemeno "práceschopné" aj po exteriérovej stránke. K.O. kritériom pri výbere chovných jedincov je preto malý, ľahko obsiahnuteľný hrudník. Snažím sa odchovávať sučky do výšky 33 cm (hrudník s obvodom do 37 cm) a psov do 35 cm (hrudník do 42 cm). Väčšie psy spravidla mávajú väčšie hrudníky a pracuje sa im podstatne horšie.
• Moje sučky prešli bonitáciou PJRTCG.
• Môj ideál PRT by mal mať ďalej rovné, normálne uhlené končatiny so silnými kosťami, silnú kratšiu hlavu a výbornú tvrdú srsť. Dokonalý jedinec neexistuje, aj moje sučky majú svoje nedostatky, ktorých som si dobre vedomá a krycieho psa vyberiem vždy takého, aby nedostatky sučky kompenzoval.
• Vyhýbam sa psom ktorí nakryli "celé Česko a Slovensko a pol Európy k tomu"
• Nechovám na psoch ktoré by neprešli bonitáciou PJRTCG, psoch s geneticky podmienenými vadami ako napr. zálomok na chvoste, vady skusu, high toes, luxácia patel... žiaden pes nie je pre chov nepostrádateľný a to že nebude chovný neznamená že je zlý, môže byť výborný spoločník a to že nebude mať potomstvo ho predsa nerobí horším alebo menejcenným.
• Nájsť krycieho psa spĺňajúceho tieto kritéria je v súčastnosti v Európe žiaľ značne obtiažne, v FCI kluboch takéto psy temer úplne vymreli. Preto spolupracujem hlavne s Nemeckým klubom PJRTCG.

VÝSTAVY

Výstav FCI v Európe som sa intenzívne zúčastňovala cca. 3 roky (2002-2004). Tiež som vtedy bola členom KCHT a Rakúskeho PRT klubu. Za toto obdobie som stratila všetky ilúzie ktoré som o výstavách a chove psov mala. Moje vystavované sučky dokončili X šampionátov (CZ Jch, SKCh, CZCh, SKJCh, SkGrandCh., klub.ch. ... kopec CAJcov, CACov, CACIBov, BOBov, zúčastnili sme sa Crufts...), takže moja nespokojnosť rozhodne nebude spôsobená neúspechom...
Problém FCI výstav nie je v ľuďoch, ale v systéme. Obvykle účelom je výstavu zorganizovať čo najekonomickejšie, čo najviac zarobiť a naplniť pokladnicu organizácie/klubu. Z toho vyplýva že jeden rozhodca musí posudzovať množstvo plemien, inak sa výstavnému výboru neoplatí pozvať ho. Ale je jeden človek, akokoľvek vzdelaný a skúsený, schopný kvalitne posúdiť množstvo rôznych plemien? Podľa môjho názoru a podľa zmien, ktoré vidíme nielen u PRT, ale u všetkých novouznaných plemien, nie je.
S týmto stavom sa podľa môjho názoru nedá robiť nič, musel by sa zmeniť celý systém a na to nie je vôľa. Moju účasť na FCI výstavách som obmedzila - sú čím ďalej tým drahšie a úroveň stále klesá. Na výstavy chodí málo psov (1-10) a fakticky každý dobre predvedený pes odíde s titulom, alebo naopak, rozhodca chce byť "prísny" a pekným štandardným psom udelí VD a prednosti sú psom často vytýkané ako nedostatky.
Odmietam svoj chovateľský program prispôsobiť tomu, čo allrounderi vyžadujú na FCI výstavách - jeden foxteriér už existuje, načo nám je ďalší? FCI rozhodcovia tomuto plemenu nerozumejú a na FCI výstavách teda nejde o dobré posúdenie, ale o zisk titulov. Vystavovatelia teda hlásia svoje psy k rozhodcom o ktorých vedia že preferujú práve ten ktorý typ psa, vôbec nejde o správne porovnanie psa so štandardom. Robím to aj ja - o čom to ale je, aký to má význam? Výstavy však sledujem, zaujíma ma každý jeden jedinec tohto plemena a sledujem jeho vývoj - žiaľ so značným znepokojením. To čo sa obvykle páči FCI rozhodcom sa totiž diametrálne odlišuje od môjho chovateľského zámeru (ktorý je, mimochodom, spĺňať štandard plemena do najvyššej možnej miery). Dôraz sa kladie na nepodstatné detaily a hlavné plemenné znaky sú prehliadané.
V Európe pôsobí niekoľko špecializovaných klubov ktoré toto vyriešili tak, že nie sú členom v FCI a nemusia preto akceptovať takéto posudzovanie. Svoje výstavy dotujú z klubových peňazí a na ich posudzovanie pozývajú len naozajstných odborníkov z krajiny pôvodu plemena. Obvykle sa na nich zíde značná konkurencia - 80 až 200 z veľkej väčšiny kvalitných russell teriérov.
Moje sučky sú na týchto výstavách veľmi úspešné - získali 3xBIS, 1x res.BIS, niekoľko naj. a res. naj. teriérov nad 30,5 cm a prvých miest v početne obsadených triedach, od triedy šteniatok až po triedu veteránov. Toto všetko myslím hovorí samo za seba. Samozrejme vylepšovať ešte mám čo a nie je toho málo, dokonalý pes neexistuje a netuším, či sa mi niekedy v živote takého podarí odchovať. Veľmi poučné bývajú bonitácie Nemeckého PJRT klubu, kde človek má možnosť pozorovať a počúvať team odborníkov pri veľmi podrobnom posudzovaní veľkého množstva jedincov, na naše pomery väčšinou vysokej kvality.
Pri takejto špecializovanej výstave si dobrý pozorovateľ má možnosť spraviť obraz o správnom posudzovaní plemena a po výstave možnosť s rozhodcom prediskutovať problematiku ako štandardu, tak chovu a pracovných vlastností plemena. Je oveľa, oveľa ťažšie odchovať korektné malé psy a preto pre veľa chovateľov veľkosť psa je na poslednom mieste. Ja som si zvolila cestu ťažšiu a snažím sa chovať korektné malé psy - čo asi málokto z výstavných maniakov pochopí a ešte menej FCI rozhodcov ocení - takýto psík obvykle vedľa väčšieho efektnejšieho psa nemá ani najmenšiu šancu - aj ak je štandardnejší nie len veľkostne a má v pomere k svojej výške silnejšiu kostru. U rozhodcov-špecialistov je to presne naopak - tí na základe znalosti tejto problematiky a dobrému oku zvyknutému na všetko od 26 do 38 cm skôr dokážu oceniť malého korektného psíka (v Európe v FCI ale rozhodcov-špecialistov nemáme).

PRÍBUZENSKÁ PLEMENITBA

Príbuzenskú plemenitbu (COI nad 8% - počítaný na 10 generácií) odmietam, miernu líniovú (COI do 8%) robím len vo veľmi výnimočných prípadoch (mnoho chovateľov toto považuje sa krytie nepríbuzné...). Snažím sa nikdy neopakovať rovnaké spojenie (zbytočné je to aj ak sa vydarilo - vtedy máme v chove dostatok kvalitných jedincov z toho spojenia - aj ak sa nevydarilo, vtedy nie je dôvod spojenie opakovať. Robením rôznych spojení sa zabezpečuje genetická variabilita, čo je veľmi dôležité, produkovanie viac ako 2 vrhov z rovnakého spojenia = množenie a nie chov). Každý jeden živý tvor je nositeľom aj "vadných" génov - ktorých, to nie je možné u russellov zatiaľ zístiť (okrem PLL, na ktorú už DNA test máme). Pri príbuzenskej plemenitbe sa zvyšuje šanca, že rovnaké recesívne gény na seba natrafia a ochorenie sa prejaví a preto sa jej snažím vyhýbať.

BUDÚCNOSŤ?

Pri plánovaní vrhu vždy myslím aj na budúcnosť. Dúfam že zo šteniatok vyrastú zdravé, šikovné a úspešné psy z ktorých niektoré zasiahnu do ďalšieho chovu. Spolupracujem s viacerými chovateľmi a snažíme sa kryť tak, aby naše odchovy mohli byť eventuelne v budúcnosti partnermi na ďalší chov, aby neboli všetky príbuzné. Nechovám štýlom "po mne potopa, hurá nakryť čo najviac sučiek a namnožiť čo najviac šteniatok" ako mnohí, ale záleží mi na tom čo bude o niekoľko rokov alebo desaťročí. Sama si nechávam perspektívne sučky z mojich vrhov ktoré ďalej kryjem vhodnými psami v zahraničí - takto už mám štvrtú generáciu. Samozrejme nie každé šteniatko sa podarí presne podľa mojich predstáv - chovám na tých najlepších a snažím sa ich vylepšovať v ďalších generáciách. Na svoje odchovy som náležite hrdá, či už sú úspešné na poli športovom alebo výstavnom - najviac však potešia správy od spokojných "obyčajných" majiteľov.

NA ZÁVER

Som veľmi vďačná nášmu klubu SKCHTaF, ktorý poskytuje dostatok voľnosti na to, aby zodpovedných chovateľov zbytočne neobmedzoval. Samozrejme neobmedzuje ani tých menej zodpovedných - je len na budúcom majiteľovi šteniatka, u koho sa rozhodne si psíka kúpiť. Bonitácie u nás zatiaľ chvalabohu neexistujú - nemáme tu dostatok skutočných odborníkov na plemeno - a chovať podľa počtu zubov by určite nebolo rozumné... a rozumné by nebolo ani to, keby títo "(ne)odborníci" usmerňovali chovateľov, ktorí sa skutočne snažia a o plemeno zaujímajú - ako je žiaľ snaha v ČR. Rozdiel medzi napr. Nemeckom a SR/ČR je ten, že v Nemecku je klubov P(J)RT asi 10, kdežto u nás len 1. Chovné podmienky a uprednostňovaný typ russella má každý nemecký klub trochu iné, takže každý chovateľ má možnosť výberu a záujemca o šteniatko takisto. V našich končinách možnosť výberu klubu nemáme a preto je naozaj lepšie, ak sa zodpovednosť za chov nechá na jednotlivých chovateľoch. Ja nikomu moje názory nevnucujem a bola by som rada, aby ani mne svoje nevnucovali druhí. Informácie o plemene si rada neustále zháňam a komunikujem s chovateľmi z celého sveta - vzdelávanie je celoživotný proces, veda ide neustále dopredu a je potrebné sledovať nové možnosti, poznatky a trendy.

Pri tých pár šteniatkach ktoré odchovám samozrejme kvantitou nijak neohrozím množiteľov (za 8 rokov chovu som predala 14 šteniatok a 4 som si nechala) - ale to ani nie je cieľ. Mojím cieľom je odchovávať čo najštandardnejšie a najzdravšie psy a nájsť im vhodných majiteľov - nie plniť trh (toto plemeno je pre väčšinu "normálnych" ľudí aj tak nevhodné, takže moja "cieľová skupina" nie je nijak početná). Na takomto druhu chovu sa pochopiteľne zarobiť nedá, je to skôr dosť nákladné hobby :)

Chov tohto plemena je v našich zemepisných šírkach na nie príliš lichotivej úrovni a psy sú navzájom navyše značne príbuzné, takže považujem za nevyhnuté kryť v zahraničí. Plemeno určite "nespasím", ale je nás podobne zmýšľajúcich čoraz viac, tak dúfam, že spolu každý svojou troškou aspon niečo málo prispejeme k zachovaniu dedičstva, ktoré sme dostali od predchádzajúcej generácie chovateľov a odovzdáme ho nepoškodené ďalšej generácií.