V 19tom storočí žil v Anglicku reverend John "Jack" Russell, ktorý bol vášnivým poľovníkom a teda aj chovateľom psov a jazdcom. Choval najmä foxhoundov a teriérov, ktorí sa za jeho čias volali foxteriér. Už vtedy sa plemeno začalo deliť na výstavné a pracovné - výstavné psy sú naďalej známe pod názvom foxteriér, aj keď sa v súčastnosti na líšky v Anglicku už nepoužívajú - z dôvodu zmenenej stavby tela ktorá je síce veľmi pekná a efektná, ale nie na túto prácu vhodná. Pracovné foxteriéry - "foxing terriers" - sa stali známe pod názvom "Jack Russell Terrier". O psoch Johna Russella sa nevie skoro nič, kresby vznikli podľa rozprávania až niekoľko desiatok rokov po ich smrti.

Anglické pracovné teriéry

V Anglicku terriermen (ľudia živiaci sa prácou s teriérmi) používajú niekoľko základných typov teriéra - podľa druhu práce, na akú psa potrebujú. Teriér farby hnedej, čiernej alebo čiernej s pálením je známy ako lakeland, fell alebo patterdale teriér. Používa sa na prácu v skalnatom teréne kde sa nedá kopať - tieto psy sú ostrejšie a obvykle pracujú tak, že líšku zabijú a vyvlečú na povrch. Border teriér má rovnaký štýl práce, odlišuje sa najmä tvarom hlavy. Russell teriér je biely so znakmi a pracuje v prvom rade hlasom a líšku vyháňa. Terriermen si často z čistokrvnosti veľa nerobia a občas tieto plemená navzájom krížia. Keď je russell príliš "mäkký", spári sa s lakelandom a naopak, keď je fell teriér príliš tvrdý, spári sa s russellom. Preto pracovný lakeland, patterdale/fell a russell vyzerajú veľmi podobne, rozdiel je len vo farbe a samozrejme by mal byť v spôsobe práce. Keď si pozriete rodokmene súčastných russellov, v každom z nich nájdete aj červeného, čierneho alebo čiernopáleného predka. Niektorí terriermani zas preferujú pracovných sealyham teriérov. Iní chovatelia zvykli prikrížiť aj staffordshírskeho bulteriéra. Na výstavách pracovných teriérov sa plemená posudzujú oddelene. Heslo je "pekné je čo pekne pracuje" - na týchto výstavách sa teda posudzuje v prvom rade podľa funkčnosti. Takto to funguje dodnes. Chovatelia by ale mali dozrieť na to, aby russell zostal russell (najmä povahovo), príliš veľa krvy iných plemien potlačí jeho unikátne vlastnosti. Vďaka tomu, že genofond týchto teriérov je veľmi široký, doteraz sa úplne neuzavrel a že sa praktizuje prirodzený výber, sa tieto psy obvykle tešia dobrému zdraviu.

Čo vlastne robí taký anglický russell teriér?

Je to pomocník pri športe, ktorý nedávno v Anglicku zakázali (ale Angličania sa nedali, našli medzery v zákone a poľuje sa doteraz) - ktorý sa nazýva hon na líšku. Prebieha asi tak, že deň pred poľovačkou terrierman obíde územie, kde sa má poľovať, pomocou terérov skontroluje všetky brlohy a prázdne brlohy potom upchá kameňmi a hlinou. Na druhý deň prebieha samotný hon pomocou jazdcov a svorky foxhoundov. Keď foxhoundi líšku chytia, v stotine sekundy ju roztrhajú - všetko prebieha tak rýchlo, že líška nemá kedy trpieť - napriek nezmyselným protestom ochrancov zvierat sa jedná o veľmi humánnu smrť. V prípade že líška si predsa len nájde úkryt, kam sa foxhoundi nedostanú, tak nastupuje terrierman so svojimi teriérmi. Jeho úlohou je dostať líšku na povrch, pokiaľ to okolnosti dovoľujú nepoškodenú - a to čo najrýchlejšie. Hon potom môže pokračovať. Ak sa líšku nedá dostať von dosť rýchlo, tak ju po vykopaní zastrelí terrierman. A ak je líška dosť šikovná, niekedy sa jej podarí svojmu osudu uniknúť.

V Británií sú iné zákony ako u nás a tak je aj mnoho terriermanov, ktorých si volajú farmári na ničenie škodnej na svojom území. Pes používaný na tieto účely nemusí mať KC/FCI preukaz o pôvode ako na Slovensku, použiť sa môže ľubovoľný kríženec. Používajú sa najmä rôzne úžitkové zmesy teriérov a lurchery (krížence s chrtom). Teriéry sú používané najmä na líšky a potkany. Na králiky sa zas používajú najmä lurchery a fretky.

V súčastnosti sa russlíci stali populárnymi aj medzi nepoľovníkmi. Nikdy ale nesmieme zabúdať na to, na čo je tento psík určený a je na chovateľoch aby sa tento psík zachoval aj pre budúcnosť tak fantastický aký bol po celé stáročia. To sa týka ako exteriéru tak povahy. U russell teriéra neexistuje príliš malý hrudník. Russell teriér sa musí dostať bez problémov všade tam kam sa dostane líška. Priemerný obvod hrudníka líšok je 33 cm a nikdy nebýva väčší ako 37 cm. Áno, aj veľký pes sa dostane k líške, ale príde k nej značne vyčerpaný a je otázne ako sa mu bude dariť, riziko zranenia alebo aj straty psa je oveľa väčšie. Russell teriér má unikátny spôsob práce - škodnú nezabíja, ale štekaním do nej dobiedza až kým sa táto nerozhodne svoj úkryt opustiť, alebo ju štekaním drží na mieste, kým ju nevykopú. Pri práci rozmýšľa, nevrhá sa na zver bezhlavo a dokáže odhadnúť nebezpečenstvo. Toto mu umožňuje pracovať celú sezónu s minimálnymi zraneniami a je pravdepodobné že o takto pracujúceho psa tak rýchlo neprídete. Treba ale počítať s tým, že väčšina takto pracujúcich psov dospieva pomerne neskoro a príliš skorým násilným nútením psa do práce sa dá viac pokaziť ako získať. Pes mladší ako 1,5 roka by v žiadnom prípade ešte nemal pracovať v pravom zmysle slova, je nutné nechať ho fyzicky aj psychicky dozrieť.

Štandard a uznanie plemena

V 70-tych rokoch minulého storočia v Anglicku vznikol Jack Russell Terrier Club of Great Britain (JRTCGB) a zverejnil svoj štandard plemena, ktorý sa používa doteraz. Časť chovateľov uznanie plemena kennel clubom striktne odmieta - dodnes.

V r. 1990 britský Kennel Club uznal toto plemeno pod názvom Parson Jack Russell Teriér, v zápätí ho v r. 1991 predbežne uznala aj FCI. V r. 1999 bol názov zmenený na Parson Russell Teriér a v r. 2001 ho FCI uznala definitívne.

Súčastnosť a budúcnosť

Po 25 rokoch od uznania plemena môžme skonštatovať že sa stalo to, čoho sa odporcovia uznania tak obávali. Parson Russell Teriér v KC a FCI sa stal úplne novým ustáleným plemenom s uzavretým genofondom. Psy s pôvodnými teriérmi väčšinou už nemajú veľa spoločného, líšia sa nielen exteriérovo, ale často aj povahami. Väčšina genofondu naozaj kvalitných pracovných teriérov sa ešte stále nachádza v rukách chovateľov operujúcich mimo KC a FCI a táto situácia sa tak skoro určite nezmení. Ešte do roku 2013 bolo v niektorých FCI krajinách možné týmito psami kryť, no FCI zmenila pravidlá a žiaľ už to neumožňuje. Psa je nutné do FCI najprv preregistrovať, čo ale väčšina majiteľov odmieta. Problém pri preregistrácií niekedy spôsobuje aj názov plemena - mimo KC a FCI sa plemeno chová pod názvom Jack Russell Terrier, podľa pôvodného JRTCGB štandardu. Tieto psy spĺňajú štandard FCI-Parson Russell Teriéra a mali by byť takto zaregistrované. S FCI-Jack Russell Teriérom nemajú okrem farby a názvu spoločné nič. Medzi mnohými chovateľmi FCI z celej Európy je pracovná krv veľmi žiadaná, ale je to žiaľ každým rokom ťažšie a genofond sa stále zužuje.
V mojej chovateľskej stanici nájdete len pôvodných pracovných russell teriérov ktorí sú menší, so silnou kostrou, malými hrudníkmi a kratšími širšími hlavami.

Pôvodní chovatelia zlej situácií žiaľ prispeli - odmietli vstúpiť do KC/FCI a preto v týchto organizáciách prakticky neexistujú skutoční odborníci na plemeno - ľudia z praxe, ktorí by psy využívali na ich pôvodný účel a mali za sebou desaťročia chovateľskej práce. Všetci zostali v JRTCGB, preto možnosti naučiť sa niečo od nich sú v KC a FCI veľmi obmedzené. Niet divu že situácia je aká je - rozhodcovia FCI zväčša plemenu nerozumejú, nemali sa od koho učiť a preto posudzujú tak ako posudzujú. KC-PRT je niekedy nazývaný aj "Sheila Atter Terrier", pretože táto pani sa najviac zaslúžila o uznanie plemena KC a určila preferovaný typ. V pracovných kluboch zostáva zachovaná značná rozmanitosť typov v rámci štandardu, pretože v rôznych oblastiach sú na prácu potrebné rôzne psy, tiež každý chovateľ má svoj vlastný preferovaný typ psov - táto rozmanitosť robí chov určite zaujímavejším.

pôvodný pracovný russell teriér, výška 31 cm

úspešní účastníci Crufts 2009

pôvodný pracovný teriér, výška 30 cm