Pred cca. 200 rokmi žil v Anglicku reverend John "Jack" Russell, ktorý bol vášnivým poľovníkom a teda aj chovateľom psov a jazdcom. Choval najmä foxhoundov a teriérov, ktorí sa za jeho čias volali foxteriér. Už vtedy sa plemeno začalo deliť na výstavné a pracovné - výstavné psy sú naďalej známe pod názvom foxteriér, aj keď sa v súčastnosti na líšky v Anglicku už nepoužívajú - z dôvodu zmenenej stavby tela ktorá je síce veľmi pekná a efektná, ale nie na túto prácu vhodná. Pracovné foxteriéry - "foxing terriers" - sa stali známe pod názvom "Jack Russell Terrier", napriek tomu že o psoch Johna Russella sa nevie skoro nič, kresby jeho psov vznikli podľa rozprávania ľudí niekoľko desiatok rokov po ich smrti.

Anglické pracovné teriéry

V Anglicku terriermen (ľudia živiaci sa prácou s teriérmi) používajú niekoľko základných typov teriéra - podľa druhu práce, na akú psa potrebujú. Patterdale/fell a lakeland teriér sa obvykle používajú na prácu v skalnatom teréne kde sa nedá kopať - tieto psy sú ostrejšie a obvykle pracujú tak, že líšku zabijú a vyvlečú na povrch. Russell teriér je plemeno pracujúce v prvom rade hlasom a líšku vyháňa. Terriermen si často z čistokrvnosti veľa nerobia a občas tieto plemená navzájom skrížia. Keď je russell príliš "mäkký", spári sa s lakelandom a naopak, keď je fell teriér (názov pre čierneho, červeného alebo čiernopáleného pracovného teriéra) príliš tvrdý, spári sa s russellom. Preto pracovný lakeland, patterdale/fell a russell vyzerajú veľmi podobne, rozdiel je len vo farbe a samozrejme by mal byť v spôsobe práce. Keď si pozriete rodokmene súčastných russellov, v každom z nich nájdete aj červeného, čierneho alebo čiernopáleného predka. Niektorí terriermani zas preferujú pracovných sealyham teriérov. Na výstavách pracovných teriérov sa plemená posudzujú oddelene. Heslo je "pekné je čo pekne pracuje" - na týchto výstavách sa teda posudzuje v prvom rade podľa funkčnosti. Takto to funguje dodnes. Chovatelia by ale mali dozrieť na to, aby russell zostal russell (najmä povahovo), príliš veľa krvy iných plemien potlačí jeho unikátne vlastnosti.

Čo vlastne robí taký anglický russell teriér?

Je to pomocník pri športe, ktorý nedávno v Anglicku zakázali (ale Angličania sa nedali, našli medzery v zákone a poľuje sa doteraz) - ktorý sa nazýva hon na líšku. Prebieha asi tak, že deň pred poľovačkou terrierman obíde územie, kde sa má poľovať, pomocou terérov skontroluje všetky brlohy a prázdne brlohy potom upchá kameňmi a hlinou. Na druhý deň prebieha samotný hon pomocou jazdcov a svorky foxhoundov. Keď foxhoundi líšku chytia, v stotine sekundy ju roztrhajú - všetko prebieha tak rýchlo, že líška nemá kedy trpieť - napriek nezmyselným protestom ochrancov zvierat sa jedná o veľmi humánnu smrť. V prípade že líška si predsa len nájde úkryt, kam sa foxhoundi nedostanú, tak nastupuje terrierman so svojimi teriérmi. Jeho úlohou je dostať líšku na povrch, pokiaľ to okolnosti dovoľujú nepoškodenú - a to čo najrýchlejšie. Hon potom môže pokračovať. Ak sa líšku nedá dostať von dosť rýchlo, tak ju po vykopaní zastrelí terrierman. A ak je líška dosť šikovná, niekedy sa jej podarí svojmu osudu uniknúť.

V súčastnosti sa russlíci stali populárnymi aj medzi nepoľovníkmi. Nikdy ale nesmieme zabúdať na to, na čo je tento psík určený a je na chovateľoch aby sa tento psík zachoval aj pre budúcnosť tak fantastický aký bol po celé stáročia. To sa týka ako exteriéru tak povahy. U russell teriéra neexistuje príliš malý hrudník. Russell teriér sa musí dostať bez problémov všade tam kam sa dostane líška. Priemerný obvod hrudníka líšok je 33 cm a nikdy nebýva väčší ako 37 cm. Áno, aj veľký pes sa dostane k líške, ale príde k nej značne vyčerpaný a je otázne ako sa mu bude dariť, riziko zranenia alebo aj straty psa je oveľa väčšie. Russell teriér má unikátny spôsob práce - škodnú nezabíja, ale štekaním do nej dobiedza až kým sa táto nerozhodne svoj úkryt opustiť, alebo ju štekaním drží na mieste, kým ju nevykopú. Pri práci rozmýšľa, nevrhá sa na zver bezhlavo a dokáže odhadnúť nebezpečenstvo. Toto mu umožňuje pracovať celú sezónu s minimálnymi zraneniami a je pravdepodobné že o takto pracujúceho psa tak rýchlo neprídete. Treba ale počítať s tým, že väčšina takto pracujúcich psov dospieva pomerne neskoro a príliš skorým násilným nútením psa do práce sa dá viac pokaziť ako získať. Pes mladší ako 1,5 roka by v žiadnom prípade ešte nemal pracovať v pravom zmysle slova, je nutné nechať ho fyzicky aj psychicky dozrieť.

Prečo je russell teriér biely? - aby bol dobre rozlíšiteľný v poraste a aby si ho foxhoundi nepomýlili s líškou.

Štandard a uznanie plemena

V 70-tych rokoch minulého storočia v Anglicku vznikol Jack Russell Terrier Club of Great Britain (JRTCGB) a zverejnil svoj štandard plemena, ktorý sa používa doteraz. Časť chovateľov uznanie plemena kennel clubom striktne odmieta - dodnes.

V r. 1990 britský Kennel Club uznal toto plemeno pod názvom Parson Jack Russell Teriér, v zápätí ho v r. 1991 predbežne uznala aj FCI. V r. 1999 bol názov zmenený na Parson Russell Teriér a v r. 2001 ho FCI uznala definitívne.

Súčastnosť a budúcnosť

Teraz je len na chovateľoch, ktorým smerom sa plemeno bude uberať - bohužiaľ po 20 rokoch od uznania plemena môžme skonštatovať že sa stalo to, čoho sa odporcovia uznania tak obávali. Máme tu druhého foxteriéra. Veľká väčšina psov ktoré uvidíte na FCI a KC výstavách už má s pôvodným russell teriérom spoločného pramálo. Pes s telom foxteriéra, vysoký 40 cm, s hrudníkom nad 42 cm (42 cm hrudník bude u väčšiny psov utópia), bude mať aj pri sebelepšom temperamente v prírodnej nore veľké problémy. Ale pekne vyzerá a vyhráva na výstavách - tak väčšina chovateľov si z toho ťažkú hlavu nerobí a ani sa nesnaží štandardu priblížiť. Načo aj, keď takéto psy na výstavách letia? Pôvodný russell teriér ale vďaka nadšencom určite prežije. Vďaka ľuďom ktorí pozerajú viac na štandard ako na výstavné úspechy a vďaka stovkám ľudí ktorí mali dosť odvahy a nepridali sa k mnohoplemenným registrom ako sú napr. FCI a KC a založili kluby vlastné, špecializované len na toto jedno plemeno. Ľuďom v týchto kluboch môžeme len závidieť ich súdržnosť, cieľavedomosť a ochotu pomáhať si navzájom - kvôli čomu ich neprajníci občas nazývajú "sektou" ;) Vďaka dobrému vedeniu chovu majú nádherné psy ktoré sú navyše každou generáciou lepšie a o akých sa nám v FCI môže len snívať. Keď sa v súčastnosti stretne v kruhu pôvodný russell s russellom "foxteriérom", tak vyzerajú ako dve rôzne plemená. Rozhodca-allrounder samozrejme netuší čo s tým a pri tomto systéme mu to aj ťažko zazlievať.
V mojej chovateľskej stanici nájdete len pôvodných pracovných russell teriérov ktorí sú menší, so silnou kostrou, malými hrudníkmi a kratšími širšími hlavami.
Som veľmi vďačná SKCHTaF a Slovenskej Plemennej Knihe že na rozdiel od našich susedov nezabudli na to že pri plemennej knihe existuje aj Register a našim chovateľom umožnujú importovať psy s pôvodnými kvalitami, ktoré prechádzajú prísnym výberom a na ktoré sa v FCI už temer zabudlo, a tiež takýmito psami kryť naše sučky. "Zanieteným bláznom" (inak nás pri súčasnom stave plemena ťažko nazvať) je tak umožnené prispievať svojou kvapkou v mori k snahe držať sa štandardu a zachovaniu práceschopného psa aj po exteriérovej stránke. Určite je jednoduchšie ísť s prúdom ako proti prúdu.

pôvodný pracovný russell teriér, výška 31 cm

úspešní účastníci Crufts 2009

pôvodný pracovný teriér, výška 31 cm